JESENNÉ UPRATOVANIE a vraždenie trúdov

V úli nastávajú dni plné udalostí: vonku sa ochladzuje a blíži sa zima. Trúdy teraz čakajú ťažké chvíle. Začína sa totiž obdobie vraždenia trúdov.

Všetka drina sa oplatila! Ovocné stromy zarodili ovocie a ty si môžeš veselo natrhať šťavnaté jablká, sladké hrušky a čerstvé slivky.

Včely medonosné teraz čistia svoje úle a pripravujú sa na chladné zimné mesiace. Namiesto jarného upratovania organizujú jesenné! Neúnavné letné včielky si už môžu oddýchnuť. Predtým, ako zmiznú zo scény, postarajú sa ešte o budúcu generáciu. Zimné včely, ktoré sa už vyliahli, ukladajú posledné zásoby na zimu.

Trúdy už teraz nebudú potrebné. Po jarných a letných zásnubách na nich nečaká žiadna ďalšia úloha. Už sa len napchávajú medom a robia v úli neporiadok – bez toho, aby za to na oplátku prinášali včelstvu nejaký úžitok. Obdobie pohodlného ujedania medu sa však pre včelích samčekov čoskoro skončí. Vo včelstve teraz na niekoľko týždňov prepukne boj: vraždenie trúdov. Včelstvo trúdy buď zabije, alebo ich vyženie z úľa, takže zahynú od hladu. Ak cez deň ešte lietajú vonku, večer sa pravidelne vracajú na letáč. Tentoraz ich však ich kolegyne nevpustia dovnútra, a tak nedostanú žiadnu potravu. Na ďalšie ráno ležia bez známok života na letáči. Robotnice odpracú ich mŕtve telíčka. Od konca jesene už v úli žiadne trúdy nenájdeme.

ZIMA SA BLÍŽI

Včely sa teraz pripravujú na blížiacu sa zimu a mimo úľa trávia čoraz menej času. Aj včelár sa musí na zimné obdobie dobre pripraviť. Ak včelám zostali len malé zásoby, začína so zimným prikrmovaním už začiatkom leta. Včelár okrem toho pomáha včelám aj v boji proti klieštikovi včeliemu – roztoču, ktorý spôsobuje varoázu.

Približne od novembra sa včely združujú do chumáča a úľ opúšťajú iba zriedka.

Včelár vtedy ukončí prikrmovanie a musí sa postarať o to, aby včelstvo prečkalo zimu v bezpečí. Pomocou dreveného klina zmenší vletový otvor do úľa tak, aby včely síce mohli lietať dovnútra a von, ale aby do úľa neprenikli zlodeji medu, ako napríklad myši.

LIEČBA VAROÁZY

Ak má včelstvo prežiť zimu, včelár ho musí ošetriť proti roztoču spôsobujúcemu varoázu, klieštikovi včeliemu. Preto včelstvo postrieka alebo pokvapká napríklad kyselinou šťaveľovou. Včely ju znášajú celkom dobre, zato škodcom dá poriadne zabrať. Úlohou kyseliny šťaveľovej je roztoče zabiť, ide totiž o parazity. Parazity sú zvieratá alebo rastliny, ktoré vyhľadávajú živé organizmy a živia sa nimi. Pritom môžu svojmu hostiteľovi škodiť.

NEBEZPEČNÝ TRPASLÍK

Roztoče sú úplne maličkí tvorovia z rodu pavúkovcov, sú menšie ako špendlíková hlavička. Na rozdiel od pavúkov sa však obvykle nevydávajú na lov, ale žijú na úkor iných zvierat.

Roztoče Varroa, teda klieštika včelieho, k nám neúmyselne zavliekli vedci. Špecializuje sa na včely a ich larvy, ktoré im slúžia ako hostitelia. V súčasnosti sú týmto roztočom napadnuté takmer všetky včelstvá. Bez pomoci včelárov by včely padli týmto parazitom za obeť.

VIDÍME SA NA JAR

Červené, žlté a hnedé lístie pomaly padá zo stromov. Slnko putuje nízko nad obzorom a dni sa pomaly skracujú. Včelári dokončili všetky prípravy, ktoré majú včelám pred zimou pomôcť, a teraz sa so svojím včelstvom musia rozlúčiť a nechať ho napospas vlastnému osudu.

(translation by Lenka)

… Presklené dvere školy za ňou pomaly zaklapli a ona mala zrazu úplne prázdnu hlavu. Bolo v nej jedno veľké nič. Zážitok z triedy ju tak šokoval a emocionálne vyčerpal, že sa jej pozornosť nachádzala len v prítomnosti. Mala pocit, akoby sa vznášala nad zemou a telo kráčalo po chodníku samo od seba ako robot. Poznala tento pocit už z minulosti a vnímala, ako sa jej duša vyzlieka z fyzického tela a naťahuje svoje lúče nahor k slnku.

Na jednej strane jej to bolo príjemné, pretože necítila svoju bezmocnosť tak intenzívne, ale zo skúsenosti vedela, že pre chôdzu po ulici to nie je bezpečný stav. Otupujú sa pri ňom zmysly, akoby cez ne niekto prehodil utierku. Raz v tomto vytržení spadla z bicykla, pretože nevnímala cestu a prestala kontrolovať riadenie. Týždeň sa kvôli odretému kolenu a boku nemohla s ostatnými kúpať v rybníku. Odvtedy si dávala pozor, aby bola pri pohybe dobre uzemnená a vnorená vo svojom tele.

Miriam použila svoju známu hru, ktorou si dušu bezpečne vtiahla späť do tela. Preniesla pozornosť do chodidiel, ktoré v bielych teniskách mäkko dopadali na betónovú dlažbu. Bez toho, aby spomalila, si predstavila, ako z nich vyrastajú svetlohnedé korienky, ktoré sa zavŕtavajú do zeme. Sú pružné a stále sa predlžujú a naťahujú, až sa dotknú samotného zemského jadra.

Keď mala korienky dostatočne pevné a dokázala ich precítiť pri každom kroku, začala nimi dýchať. Predstavila si, že sa nimi nadychuje z hlbín Zeme, dych vedie do chodidiel a potom cez nohy až do brucha.
Odriekavala si pritom v duchu rytmickú básničku, ktorú si sama vymyslela: „Na zemi stojím, korene cítim, nohami hýbem, svoje telo vnímam.“

Po dvoch opakovaniach básne už bola zasa prítomná vo svojom tele a akurát prišla k ohromnej magnólii, ktorá sa nachádzala v polovici cesty medzi školou a jej domovom. Je to približne deväťdesiatročný strom, ktorý cez plot záhrady skrášľuje celú ulicu. Keď kvitne, má nádherné fialovo-biele kvety, ktoré vyzerajú ako kalichy a úžasne voňajú.

Pre Miriam má táto magnólia zvláštny význam, pretože pod jej previsnutými konármi má svoj raketový tunel. Tak nazýva miesto, do ktorého si v predstavách posiela zásoby energie pre chvíľu, keď jej bude najhoršie. Ako trebárs dnes. Dbala na to, aby toto miesto neležalo na hlavnej trase, kade denne chodia desiatky ľudí. Staručká magnólia bola na to úplne ideálna, pretože na jednej strane vyčnievala z neudržiavanej záhrady a okolo nej rástla vysoká tráva a žihľava…

(editing by Katka)

… Vtáča si zrazu pripadalo také obyčajné. Pripadalo si ako to najobyčajnej¬šie vtáča, aké si len vieš predstaviť. Popravde také aj bolo. Bolo presne také veľké, aby sa vošlo do mištičky z tvojich dlaní – teda ak by príliš nevystrko¬valo nohy, krídla a hlavu. Pierka malo sivohnedé, ale keby si sa pozrel lepšie, našiel by si na nich nenápadné odtiene mnohých ďalších farieb. Očká vtá¬čatka vyzerali ako dva zvedavé čierne koráliky pripravené niečo vyparatiť. Na hlave mu odstávala štica, lebo hoci sa každé ráno zo všetkých síl snažilo, nikdy sa mu nepodarilo učesať sa tak, aby vyzeralo ako slušný človek. Teda pardon, ako slušný vták.

„Ach jaj,“ povzdychlo si nahlas Vtáča, „ja nikdy nebudem ani z polovice také výnimočné ako všetky tie krásne a múdre vtáky, ktoré som stretlo.“
„Ale prrrosím ťa,“ odpovedal Vtáčaťu chrapľavý hlas. Bol to veľký krka¬vec, ktorý práve pod smrekom ďobal do zamrznutej pôdy, aby si zaobstaral niečo pod zub. „Jasné, že budeš výnimočné! Ty už totiž výnimočné si!“

Vtáča sa vyklonilo zo svojej pozorovateľne, aby si dobre prezrelo toho tvora, ktorý sa mu takto zrána snaží popod nos ťahať medové motúzy. Zhora zazne¬lo: „Ty si zo mňa uťahuješ, však? Ešte si ma ani nevidel, a už vieš, že som výnimočné. Veď sa na mňa pozri! Videl si v živote niekoho obyčajnejšieho než som ja?“

Krkavec sa hore ani nepozrel. Ďalej ďobal do tvrdej pôdy a do toho po¬vedal: „Nemusím ťa predsa vidieť, aby som vedel, že si výnimočný vtáčik. Pozrrri sa na mňa. Som čierrrny ako noc a niečo mimorrriadne by si na mne našlo asi len ťažko.“

Vtáča sa zo svojho hniezda vyklonilo ešte viac. A naozaj: krkavec bol taký obyčajný, aký len mohol byť. Zdalo sa však, že ho to vôbec netrápi, pretože dodal: „Milé Vtáča, byť krrrásny a múdrrry a skúsený a úspešný a neviem ešte aký je síce veľmi pekné, ale na to, aby si sa stalo skutočným vtákom, potrrrebuješ ešte jednu dôležitú vec.“
„Akú? Akú? Akú?“ vysypalo zo seba Vtáča, ktoré horelo nedočkavosťou dozvedieť sa tú tajnú prísadu.

Krkavec sa nad horlivosťou Vtáčaťa len pousmial a pokojne odpovedal: „Na to, aby si sa stalo skutočným vtákom, potrrrebuješ poznať svoju cenu. Nikto nie je dôležitejší než ty a rovnako tak ani ty nie si dôležitejší než kto¬koľvek iný.“…

(editing by Katka)

… Mávol rukou a už-už sa ju chystal hodiť späť do vody, keď vtom rybka prehovorila: „Pusť ma, rybár, som zázračná rybka a splním ti tri želania!“
„Tri želania?“ nadvihol rybár obočie. „Naozaj? A to ti mám veriť?“ Úplne stačilo, že sa vôbec bavil s hovoriacou rybou. Ešte to tak, naletieť na rozprávky o troch želaniach. Je jasné, že si chce akurát tak zachrániť vlastnú kožu. Ale čo, aj tak som ju chcel pustiť, pomyslel si rybár a nahlas povedal: „Len si plávaj, maličká.“ A pustil rybku späť do rybníka.
Rybka vo vode ihneď ožila, lebo ryby sa vo vode cítia… no predsa ako ryby vo vode. Trikrát sa zakrútila, trikrát kývla plutvičkou, až nakoniec vystrčila hlavičku nad hladinu a vraví: „Ďakujem ti rybár, že si ma pustil. Máš pravdu. Zázračná nie som a želania plniť neviem. Ale na rozdiel od iných rýb viem rozprávať. Chcel by si sa so mnou chvíľku pozhovárať?“
Rybár váhal. Odchádzal predsa z domu na ryby, aby sa nemusel zhovárať s manželkou. Pravda, s rybou sa človek zase len tak hocikedy neporozpráva. Mohlo by to byť zaujímavé, pretože ryba bude mať iste iný pohľad na svet.
„Tak dobre, ryba,“ vzdal to teda rybár. „Máš dvadsať minút, než zapadne slnko, zabav ma.“
Rybka bola rada, že sa môže konečne s niekým porozprávať. Ostatné ryby v rybníku nevedeli rozprávať, a tak celé dni iba mlčala. S nečakanou výrečnosťou preto okamžite spustila:
„Dobre, rybár, keďže ti nemôžem splniť tri želania, môžeme sa rozprávať o tom, čo by si si želal, keby som ti tie tri želania splniť mohla. Tak, čo by to bolo? Čo by si si želal ako prvé?“
Rybára otázka zaskočila, ale na hru so zlatou rybkou pristúpil. Poškrabkal si zarastenú bradu, popremýšľal a napokon vraví:
„Bývam v malom starom domčeku. Strecha nám už padá na hlavu. Potrebovali by sme niečo lepšie, väčšie, nové. Taká dvojposchodová vila, aspoň osem izieb, To by sa mi hodilo.“
„A ďalej?“ podpichovala ho zlatá rybka. „Čo by si v tej vile chcel ešte mať?“
„Ešte by tam mohol byť kozub,“ pokračoval dychtivo rybár. „A ešte služobníctvo, aby som sa nenamáhal pri domácich prácach. A pri dverách, pri dverách by sedel veľký strážny pes.“
„Hmm, tak to máme prvé želanie. Poďme k druhému. Aké by bolo tvoje druhé želanie?“ spýtala sa ryba.
„Druhé želanie,“ zaváhal rybár. „To sa musí poriadne premyslieť.“
Rybár zase chvíľu premýšľal a potom vyhŕkol: „Chodím päť dní v týždni do práce. Nie je to zlá práca a vlastne ma celkom baví. Ale keby som mal veľa, veľmi veľa peňazí, nemusel by som ta chodiť vôbec.“
„A koľko peňazí by si teda chcel?“ spýtala sa figliarsky zlatá rybka.
„Som už starý, nebudem tu už dlho. Stačilo by mi desať miliónov. Za toľké peniaze by som si mohol kúpiť, čo by som chcel.“
„To nie je zlý nápad“, podotkla rybka. „Druhé želanie je preč. Máš už len posledné želanie. Čo by si si želal do tretice?“
„Do tretice by som si želal novú ženu. Tá moja je stará, veľa práce neporobí. Chcel by som nejakú mladú, ktorá by sa o mňa na staré kolená dobre postarala.“
Zlatá rybka zakrúžila na hladine, zašpliechala plutvičkami a vraví: „A prečo by si si, rybár, vlastne všetko toto želal? Čo by sa v tvojom živote zmenilo?“
„Zmenilo? Zmenilo by sa toho predsa veľa. Keby som mal nový dom so služobníctvom, mal by som viac voľného času. Keby som mal veľa peňazí, nemusel by som chodiť do práce a mal by som ešte viac voľného času. Potom, potom by som bol konečne šťastný.“
„A prečo by si bol šťastný? Čo by si si počal s toľkým voľným časom?“
„Ja? No to je predsa jasné!“ odpovedal bez váhania rybár. „Chodil by som na ryby!“
Starý muž zakýval rybe na pozdrav a odišiel.
Zlatá rybka sa usmiala. Aj keď okrem rozprávania nebola vôbec zázračná, dnes mala pocit, že rybárovi jeho najväčšie želanie splnila. Niekedy totiž stačí človeka len trochu postrčiť, aby si uvedomil, že to, po čom najviac túži, už vlastne dávno má.

(editing by Katka)